Historický vplyv podvojného účtovníctva na moderný kapitalizmus

Nasledující text je úryvok z knižky Hejno bez ptáků, pojednává o príbehu, v ktorom sa opisuje aký vplyv priniesol pohľad podvojného účtovníctva na vznik kapitalizmu.

Tu v Darjeelingu sa ľudia večer stretávajú v jednom dome, varia spolu, vyšívajú, kreslia mandaly pre turistov a do toho si rozprávajú príbehy. Je to ešte väčšia idylka, ako to znie. Rád ich počúvam, keď rozprávajú o bohoch a zvieratách, o Milarepovi, Buddhovi a kráľovi Ašókovi, koľkokrát ten istý príbeh dokola. Raz sa ma spýtali, či by som im taktiež nechcel rozprávať. Hanbil som sa, veď žiadne príbehy nepoznám. Som matematik, bránil som sa. Oni ale, nech im vraj poviem príbeh o matematike. A tak som celý červený začal o Leonardovi z Pisy, synovi talianskeho colníka Bonaccia, o jednom z mojich nemnohých hrdinov. Najviac sa preslávil tým, že dal Európe jednu pozoruhodne užitočnú matematickú postupnosť, ktorá dnes nesie jeho meno. Vyrastal v rodine kupca v alžírskej obchodnej stanici, čo v dvanástom storočí muselo byť vcelku výnimočným zážitkom: patril tak k tým, v ktorých mysli sa stretávali dve veľké civilizácie. Päťdesiat rokov pred Markom Polom, tri stáročia pred Kolumbom. Vtedy to bol arabský svet, ktorý sa považoval za dediča starovekého Grécka. Počas prvého tisícročia, kedy kresťanské dogma znásilňovalo zvyšky Rímskeho impéria, pálili kňazi a ich užitoční idioti všetky knihy, čo im prišli pod ruku, pretože každá buď odporovala Knihe kníh, a teda predstavovala herézu, alebo s Knihou súhlasila, a tým pádom nebola potrebná. Keď počas onej najhoršej memocidy v dejinách kresťania zničili aj veľkú Alexandrijskú knižnicu a zviedli to na Arabov, helénske vedenie zostalo svetu zachované práve vďaka arabským kupcom, ktorí pašovali rukopisy a knihy do benevolentnejších kráľovstiev Stredného východu. S týmto arabským svetom, ktorý prechovával prastaré dedičstvo vied, sa v detstve stretol mladý Leonardo. Spolu s otcom obchodovali s Talianmi, tak s Arabmi. S Talianmi používali počítadlo a rímske číslovky, s Arabmi ich indickou metódu s úplne inými číslovkami, elegantným decimálnym zápisom a uchvacujúcim al-khwarismy al-jabru, čiže algoritmy algebry. Kupec sa naučil aj dva dramaticky odlišné spôsoby, ako zapisovať obchody. Začal študovať u najlepších arabských matematikov tej doby. V tridsiatich dvoch rokoch spísal svoje poznatky do Liber Abaci (Knihy o počítaní), jedinečnej encyklopédie matematiky trinásteho storočia. Podpísal ju ako Filius Bonacci, teda, skrátene, Fibonacci. Na šesťsto stranách rukopisu okrem iného vysvetlil aj prazvláštnu číselnú radu, Fibonacciho postupnosť, za ktorú sa mu dostalo toľko uznania. Napodiv ho nikto neoslavuje za to, že zaviedol do Európy indo-arabské číslovky. Skutočný zločin ale je, že Fibonacciho nikto neocení za jeho najveľkolepejší odkaz: západný kapitalizmus. Liber Abaci za Fibonacciho čias nebola príliš známa. V zápale a naivite mladosti do nej Fibonacci spísal všetky svoje matematické postrehy, tým pádom ju sotvakto čítal. Bola moc tučná a učená, než aby si získala popularitu. O nejakých dvadsať rokov neskôr ale napísal ďalšiu knihu, alebo skôr knižočku, krátkeho a jednoduchého sprievodcu pre obchodníkov, ktorá vysvetľuje arabské obchodné záznamy. Najjednoduchšími slovami znovu objasnil použitie arabských čísloviek, ako aj podivný zvyk zaznamenávať každú transakciu nie raz, ale dvakrát. Príručka sa okamžite stala hitom. Ľahko sa čítala, chápala a prepisovala. A ukázalo sa, že je neuveriteľne užitočná: obchodníci ocenili, o koľko ľahšie sa dajú arabské číslice sčítať a ako ľahko sa násobia (vďaka pozičnému číselnému zápisu) v porovnaní s číslicami rímskymi (len skús sčítať DXVIII a MCDIX bez prevedenia na arabské číslovky!). Táto inovácia neznamenala nič viac než zmenu pohľadu; a ako dôkladne pritom premenila európsku ekonomiku. V polovici štrnásteho storočia vystrelila znalosť počítania v Európe z percenta populácie na dobrú tretinu. A matematická gramotnosť sa výborne, aj keď náhodou, dopĺňala s druhou, nemenej podnetnou témou Fibonacciho príručky.

Dovoľ mi predstaviť ešte jedného muža, Giacoma, skromného a usilovného obuvníka z Florencie trinásteho storočia. Má nejakú kožu, asi tak na šesť párov topánok. Taktiež má desať dokončených párov a životné úspory štyroch zlatiek. Keď niekoľko párov predá, kúpi si ďalšiu kožu, ale samozrejme nikdy viac, než koľko by mohol zaplatiť svojimi peniazmi. Zazvoní zvonček. Vojde Fibonacciho príručka. Giacomo si ju nechá predčítať a postupne sa mu rozsvieti v hlave: naučí sa, ako zaznamenávať, čo nakúpiť a predať, aby potom tie hotové aj nehotové topánky, jeho zásoby, predstavovali niečo iné ako len páry topánok. S použitím tej dômyselné techniky, dnes známej ako podvojné účtovníctvo, Giacomo objaví hodnotu svojich zásob. Keď znovu nadíde čas, aby si kúpil kožu, namiesto prepočítavania zlatiek svojim partnerom ukáže, aká hodnota zostáva v jeho zásobách. Proti tejto hodnote si bude môcť vziať dlh u úžerníkov. V ten okamih sa zrodí obchodná pôžička, z dlhu sa stane komodita a na svet vykukne kapitalizmus. Giacomo teraz môže produkovať tovar na základe prísľubu, nie priamej výmeny, a hodnota ekonomiky sa zvýši o hodnotu budúcej produkcie. Giacomo zbohatne, rovnako tak jeho úžerník, a rovnako tak aj iní.

Počkať, naozaj účtovníctvo zapríčinilo vznik kapitalizmu? Áno, áno. Zopakujem to ešte raz: pôvodný, chudobný Giacomo vidí svoje topánky jednoducho ako topánky. To, čo si dáš na nohy, aby sakra nemrzli. Svoje zlatky zase vidí proste ako kovové mince.

Veci, ktoré vymieňa za iné. A tieto dva typy vecí, topánky a zlato, sa dajú prepočítavať zvlášť, ale nikdy nie sčítať. Podvojné účtovníctvo im stanovilo spoločného menovateľa: hodnotu. U každej transakcie jeden záznam ukáže, odkiaľ hodnota prišla, druhý, kam sa presunula. Hodnota sa prelieva do rôznych foriem, zo zlata do kože, z kože do topánok, z topánok do zlata, a na rozdiel od svojich foriem nemizne.

Pozor na chyták: účtovníctvo hodnotu nevytvára. Len ju umožňuje rozpoznať. Prinieslo alternatívny pohľad na úžerníkov obchodík, menej hmatateľný, abstraktnejší. Čo boli pôvodne len pevné, poctivé topánky, to sa teraz rovná budúcemu predaju, zlatu, kapitálu. A zlato prešlo totožnou alchymickou premenou: dlhu sa priznala hodnota (rovnajúca sa budúcemu zlatu), stala sa z neho komodita a požičiavanie aj prijímanie dlhu sa zjednodušilo. Peniaze sa tak oslobodili od zlata, čo malo fascinujúce dôsledky. Prvá z vplyvných finančných inštitúcií Európy, ktorá v štrnástom storočí prevzala, zdokonalila a využila podvojné účtovníctvo, bola Medicejská banka. Rodina dobre pochopila potenciál dlhu ako komodity aj jeho jedinečnú vlastnosť: finančnú páku. Rýchlo nadobudla ohromného bohatstva v porovnaní so všetkými okolo a jej peniaze a patronát tak vo Florencii umožnili zrod talianskej renesancie i návrat nezávislého, radikálneho myslenia do Európy. Je vcelku rozumné prisudzovať následný vzostup západnej civilizácie onomu pôvodnému svetlonosovi, Leonardovi Fibonaccimu. Alebo svetlu, ktoré priniesol: jemnej zmene. Zmene pohľadu.

Ani nevieš, ako sa im ten príbeh páčil, a koľkokrát chceli, aby som im ho opakoval. Striedal som Fibonacciho každý druhý týždeň s Diderotom a dedinčania sedeli okolo mňa v drepe a neozývali sa. Bola to rovnaká temná irónia, ako keď som v Japonsku učil angličtinu. Viem už, že je občas dôležitejšie dobre pobaviť než byť dobre pochopený, ale ešte stále s tým v sebe bojujem.

Tento text je úryvok z knižky Hejno bez ptáků